Mnohé kapitoly dejín píše náhoda. Podpísala sa aj pod tú, ktorá približuje začiatky systematického vzdelávania nevidiacich ľudí. Hneď prvé riadky totiž hovoria o tom, ako sa Valentin Haüy (čítaj Oj) jedného pekného dňa v roku 1771 zastavil na obed v kaviarni na námestí de la Concorde v Paríži a nechtiac sa stal svedkom pouličnej cirkevnej slávnosti svätého Ovídia, kde ľudia z hospicu pre nevidiacich v smiešnych čiapkach a veľkých kartónových okuliaroch plnili príkaz a trápili rôzne hudobné nástroje. Výsledok? Ponižujúce vystúpenie a zvuky urážajúce sluch. Valentin Haüy bol pohoršený, znechutený a rozhodol sa, že tomu treba urobiť rázny koniec.
Druhý výrazný impulz pre dozrievajúcu myšlienku prišiel v máji 1784, keď mu mladý nevidiaci žobrák poďakoval za mincu. Podľa zvuku presne určil jej nominálnu hodnotu, čo Haüyovi vyrazilo dych a utvrdilo ho v domnení, že nevidiaci ľudia sa sluchom môžu naučiť naozaj veľa.
Z onoho žobráka sa stal prvý Haüyov žiak. Vytvoril pre neho abecedu reliéfnych písmen, úspešne ho učil čítať a postupne spracovával, dnes by sme povedali, metodiku. Vo februári 1785 založil vďaka podpore Filantropickej spoločnosti ústav pre mladých slepcov, štedrá ruka Ľudovíta XVI ho pomohla rozšíriť a prerobiť na Kráľovský ústav pre nevidiace deti. Rozvrh bol naozaj plný: okrem teoretického vzdelávania sa žiaci zdokonaľovali aj v manuálnych zručnostiach, ako sú pradiarenstvo a kníhtlač. Počas francúzskej revolúcie ústav prevzal štát a stal sa Národným inštitútom pre nevidiacich robotníkov.
Chýry o pokrokoch, ktoré Valentin Haüy so svojimi nevidiacimi žiakmi dosiahol, pomerne rýchlo prekročili hranice Francúzska, preto vás určite neprekvapí, keď vám poviem, že v septembri 1806 sa na pozvanie ruského cára Alexandra I. presťahoval do Petrohradu , aby tam založil školu pre nevidiacich.
Do Paríža sa vrátil v roku 1817 a posledné roky svojho života strávil u svojho brata René Just Haüya, ktorý je mimochodom považovaný za zakladateľa modernej mineralógie. Pán a pani Haüyovci veru mali byť na čo pyšní!
Osud sa s Valentinom Haüyom priveľmi nemaznal, napriek tomu sa však nepretržite zasadzoval za vzdelávanie nevidiacich ľudí a svojou vytrvalou prácou položil pre jeho rozvoj pevné základy. Na počesť tohto muža sa deň jeho narodenia, t. j. 13. november, stal Dňom nevidiacich.
Deň nevidiacich v Čadci
My v čadčianskej základnej organizácii by sme sa prepadli od hanby, keby sme si narodeniny človeka takéhoto rangu nepripomenuli. Preto sme sa 15. novembra stretli v Dome kultúry v Čadci. Päťdesiatku členov a hostí privítala predsedníčka ZO Lýdia Oravcová básňou, po poetickom úvode ich však opäť postavila na pevnú zem. Pripravila si pre nich totiž minikvíz – aby preverila, či pri príhovoroch dávajú pozor, aké sú ich znalosti, či im počas dvoch rokov pandémie nevyfúklo z hláv významné medzníky histórie hnutia nevidiacich. Veruže sa ukázalo, že nejaké vetry tam duli, ale kolektívnou pamäťou sme to predsa len nejako pozliepali a zachránili si česť. Stretnutie sa teda obišlo bez škandálu ?
Potom sa študenti z Gymnázia J. M. Hurbana chopili hudobných nástrojov a spevom a tancom nám zlepšili náladu.
Po nich sa k slovu dostala Jana Grešáková z čadčianskeho regionálneho ústavu verejného zdravotníctva, ktorá si pre nás tentokrát pripravila zaujímavú a najme pozitívne ladenú prednášku o zdravom životnom štýle u seniorov a o aktívnom starnutí. Novinky z kuchyne ÚNSS priniesla vedúca žilinského krajského strediska, Erika Kanátová, mimochodom príjemne prekvapená našou omladenou členskou základňou. Čadčianski ZO-čkári sa na „maškrty“ hneď vrhli a hneď si aj dohodli osobné konzultácie. Záver stretnutia patril drobným darčekom, ktoré si pre členov a hostí nachystal výbor ZO, priateľským rozhovorom a predvianočným prianiam.
