Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide, kto nemá kožúška zima mu bude.

Napriek tomu, že autori ľudovej piesne pri veršovaní zmysel pre časovú postupnosť nepreukázali (každé malé dieťa predsa vie, že Turíce, teda sviatok Zoslania Ducha Svätého, pripadajú na päťdesiaty deň po Veľkej noci), my v čadčianskej ZO vieme presne, čo, kedy a ako sa patrí. Zvlášť naša podpredsedníčka Eva Gregušová a kontrolórka Mirka Kubalíková, ktoré na stredu 15. februára pozvali do zasadačky Slovenskej pošty veľkých i malých, aby sme si spoločne užili Fašiangy, ktoré v ľudovom kalendári symbolizujú prechodové obdobie medzi zimou a jarou.

 

Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem,

dajte mi slaninky, nech sa popasiem.

 

Vravíte, že deň pred Tučným štvrtkom alebo Tučniakom je priskoro? Možno, ale pravda je taká, že my sme sa už nevedeli dočkať… Bola to totiž prvá fašiangovica v našej ZO! Navyše, zabíjačka u Gregušovcov už prebehla, nechceli sme pridlhým otáľaním hanobiť také dobroty, ako sú slaninka, klobásky, tlačenka alebo mäsové špeciality, očká či slané slimáčiky spod rúk Renáty Šimáškovej. Tradíciu sme ale, treba priznať, dodržali len sčasti. Jedli sme a pili, čo hrdlo ráčilo a brucho pýtalo, takže nepochybne budeme celý nasledujúci rok pri sile, ale typický kysucký zvyk, totiž odložiť si kúsok slaninky na liečenie, na ten sme nestihli ani len pomyslieť, tak rýchlo v nás všetka zmizla. Ale čo, hádam nám bude odpustené! Slaninka z kapustovej polievky, ktorú gazdiné varievali na fašiangový utorok, sa v minulosti používala na liečbu všelijakých zranení a kožných pliag, my si budeme musieť poradiť inak.

 

Fašiangy, fašiangy, fašiangové časy,

jedni pijú, druhí jedia za stolom klobásy.

 

Dobrá tridsiatka našich členov sa vďaka úvodnému slovu Evy Gregušovej dozvedela, že slovo fašiang pochádza z nemeckého Faschang, to zas zo staronemeckého vast-schane (čo by sa dalo preložiť ako „nápoj pred pôstom„) a prischlo obdobiu od Troch kráľov do Popolcovej stredy. Fašiangy vychádzajú z tradícií rímskeho náboženstva a starovekých zvykov, kedy sa začiatok nového roka určoval vegetačný cyklus prírody. Príchod jari so sebou prinášal pocty rôznym božstvám plodnosti, napr. bakchanálie (Bakchus bol patrónom vínnej révy a hodovania), saturnálie (bohom poľnohospodárstva a úrody bol Saturn) alebo luperkálie (sviatky spojené s pastierstvom, plodnosťou a rituálnou očistou). Bujaré veselie sa okrem iného zapísalo aj do civilného poriadku. Fašiangové obdobie síce začínalo už po sviatku Troch kráľov, slovenské tradície sa ale sústreďujú až do posledných troch dní pred Škaredou stredou: do fašiangovej alebo aj tanečnej nedele, fašiangového pondelku (kedy sa usporadúvali bály len pre ženatých a vydaté a vyskakovalo sa na nich jedna radosť, pretože ľudia verili, že ako vysoko sedliačka vyskočí, tak vysoko jej v nasledujúcom roku porastie obilie, ľan alebo konope) a do fašiangového utorku (čo bolo vyvrcholenie osláv spojené s maškarným sprievodom).

 

Tuto nám nedali, tuto nám dajú,

tu koňa zabili, tu rebrá majú.

 

V zasadačke sa však neobjavil ani tradičný kominár s rebríkom, ani šašo s farebnými papierikmi a špicatou čiapkou. Neprišla ani starenka s nošou, cigánka s kočiarom či medvediar s hnedou šelmou na reťazi. Nik sa neprezliekol za turoňa, koňa, kozu, kohúta ani bociana. Každý jednoducho prišiel sám za seba. Veru ani cestičku sme pieskom nevysypali, ako sa to kedysi robilo medzi domami milencov, srdiečko na dvere sme nenamaľovali, ani stoličky do rybníka nepoodnášali. Slovenská pošta by nám veru dala! Sprievod s márami s figurínami či basou, ktoré by sme pochovali, sme sa báli usporiadať kvôli našim najmenším členom. To by sme totiž museli zohnať aj masku smrtky. Kysucký zvyk, že dedinou chodieval zvonár s obecným sluhom – bubnárom, do vreca zbieral obilie a vajcia a na palicu mu v jednotlivých domoch napichovali slaninu a klobásu nás chvíľu lákal, ale napokon sme sa ho zriekli.

 

A my žiaci, neboráci, nemáme čo jesti,

musíme sa z domu, do domu po dedine pliesti.

 

Čo sme si ale neodpustili, boli typické fašiangové piesne, tance a súťaže. Na akordeóne prepletal prstami Jozef Petrák, jeho dcéra a naša podpredsedníčka Eva Gregušová mu chytala tercku a po celý čas stála pri ňom s ozembuchom. Deti v krojoch tancovali, ale obsedieť nevedeli ani tí starší, takže postupne krepčilo pol osadenstva.

 

ľudia hrajú na hudobné nástroje a spievajú.

spevom a tancom nás zabávali Gregušovci a Kubalíkovci

 

A keďže počas Fašiangov zvyčajne končili priadky, aby sa ženičky mohli pustiť do tkania, usporiadali sme súťaž v driapaní peria. Ale bez strašidelných príbehov. Časomierou pre tri prihlásené dvojice bol akordeón pána Petráka, ale keďže ani po štvrtej piesni nebol víťaz jasný, rozhodli sme sa, že vyhrajú všetci.

 

Žena podáva súťažiacim dvojiciam pierka na driapanie.

Eva Gregušová rozdáva súťažné pierka

 

Nesúťažne sme sa radovali aj z ozdobovania vajíčok, na ktoré sme lepili jarné prírodné motívy. Žiakom – neborákom neostal nik, všetci sme si pomáhali a čo-to nového sa priučili, a po niekoľkých hodinách sme sa rozišli do domov. Každý do toho svojho. Fyzickej i psychickej sily máme nadostač, štyridsaťdňový pôst preto určite hravo zvládneme!